AJ TEBA UŽ ŽIVOT NIEKEDY PREKVAPIL? TAK NAOZAJ, VO VEĽKOM?

Život nás neustále inšpiruje, komunikuje s nami, a posúva nás na miesto, ktoré nám patrí.

Často sa riadime názorom našich milujúcich, avšak niekedy slabo informovaných rodičov, pravidlami spoločnosti, alebo skrátka tým, čo sme videli a zažili. Na tom nie je nič zlé, ak sa však okolo seba dobre poobzeráme, zistíme, že len veľmi malé percento ľudí žije život, aký chce.

Život, v ktorom sa nesťažujú, nikoho neobviňujú. Život, ktorý milujú, užívajú a využívajú naplno. Ten spôsob života, ktorý im vyslúžil miesto v tvojej mysli práve v tomto momente. Dobre si tých ľudí pamätaj, práve oni ti boli poslaní ako inšpirácia. Zároveň prijmi fakt, že ako budeš rásť, tvoja inšpirácia sa bude meniť. A možno sa zrazu ocitneš ty na mieste, kde si prvý, kde ťa budú nasledovať, kde ty budeš tým zdrojom pre ostatných...to miesto ti totiž patrí.

Poznáš ten pocit, že toto je ono, tu som správne? A aj keby ti sto ľudí povedalo opak, ty vieš, že to tak je? Ja už ho poznám. Vo svojom živote som zažila naozaj veľa. Už v detstve veľa cestovania, viacero kariér, vzťahov. Niektoré skúsenosti som považovala za veľmi negatívne, až nepochopiteľné, nepotrebné. Až kým som neprišla do bodu, v ktorom mi došlo, že predsa všetko musí mať nejaký zmysel, a všetko má byť a bude použité.

Hovoriac o vzdelaní a práci, ani jedno moje miesto, akokoľvek na oko lukratívne, nebolo pre mňa naplňujúce. Vždy tam boli len časti toho, čo milujem. V škole som sa veľmi rýchlo naučila komunikovať viacerými svetovými jazykmi, ocitla sa medzi skupinou najšikovnejších. Strávila som veľa času v zahraničí, rozšírila svoje myslenie. Hrala som divadlo, tancovala, neskôr som študovala manažment, riadila relatívne veľkú firmu, pohybovala sa v šoubiznise. Keď už som cítila, že ma to nenapĺňa a nie som správne, venovala som sa svojmu podnikaniu, zdraviu, kráse, pohybu, až napokon som si sadla a dovolila priznať, kto naozaj som a kam chcem ďalej smerovať.

Od detstva som chcela byť televízna moderátorka. Pamätám si, ako som sa ako dievčatko zhovárala s mojim otcom a povedala mu, že budem pracovať v televízii. Povedal mi, že na to určite mám, lebo som pekná a dokážem veľké veci. To boli od otca jeho jedinej milovanej dcérke dve krásne vety, avšak ani jedna z nich by nebola nič platná, ak by som nevykročila ja sama a nenárokovala si svoje miesto. Nie bojom, ale odhodením všetkého, čo mi neslúžilo. O tom nájdete viac v blogu 10 vecí, ktoré nepotrebuješ, ver mi.

Moja cesta na obrazovku šla relatívne hladko, vzdelávala som sa, mala dobré kontakty, pozitívne hodnotenia... zdalo sa, že napredujem. Neudialo sa však nič zásadné, žiadne veľké haló, potvrdenie zvonku, vnútorný pocit uspokojenia. V mysli mi prebehlo, že to ešte nie je moje miesto. Ale na čo tu teda som?

Niekoľko dní po tejto otázke mi prišli odpovede. Behom dní som bola presunutá do najkrajšieho bytu na jednom z najvyšších poschodí v našom hlavnom meste, a po prvej noci strávenej s výhľadom na rozsvietenú Bratislavu som mala ráno svoj prvý herecký casting.

Herectvo pre mňa bolo niečo nedosiahnuteľné. Mala som pocit, že som sa tejto méty vzdala, ukazovalo sa mi nespočetné množstvo prekážok. Ale...tieto prekážky nevedeli o tom, čo som cítila, keď som sa po prvý krát učila texty, aký to bol pocit držať scenár, pripravovať sa...to bol pocit, že som konečne doma! To sa nedalo oklamať, to sa nedalo nevšimnúť si.

Hlavou mi prebehlo toľko vecí...spomenula som si na svoju prvú prácu v živote a prvé zarobené peniaze na Art Film Festivale. Spomenula som si, ako som tam stretla Ornellu Muti a Sophiu Loren, na ich nestarnúcu krásu. Spomenula som si na svojich hereckých nápadníkov, na stretnutia s režisérmi, na moju lásku k filmu. Spomenula som si, ako mi moji rodičia priniesli tú najväčšiu kyticu kvetov po mojich tanečných a hereckých vystúpeniach. Spomenula som si na to, kto som. A nebolo cesty späť.

Pravdou je, že aj keď som vedela, kto som, bolo nutné túto myšlienku pretaviť v realitu, čo trvalo istý čas. Nechala som sa viesť životom, a každé miesto, kam som prišla, mi iba potvrdilo, že som správne, a pomohlo rozvinúť schopnosti a talent, ktorý už si asi myslel, že zostane spať navždy. Nie, práve naopak. Práve tu som po prvý krát pocítila, že všetko dáva zmysel. Tu sa ukázalo všetko, čo viem, všetko, čo som, a všetko, čo môžem byť.

Tu som spojila svoju emotívnosť, silné prežívanie vecí a v istom smere extrémne životné zážitky, vďaka ktorým sa viem vcítiť do širokého spektra postáv. Ukázalo sa mi, že kamera sníma iba pravdu a čokoľvek, čo je naviac, odpudzuje, pretože to nechce šíriť ďalej. Prekvapivo, moje ja sa v tom cítilo pravdivo a zatúžilo sa zdieľať ďalej. Doslova ďalej. Za hranice, do sveta. A to ešte len bolo prekvapenie...

Všetko začalo dávať zmysel. Použila som svoj talent na jazyky a prízvuky, tanec, prácu s vlastným telom, s hlasom, moderovanie, svoje skúsenosti v šoubiznise, manažérske a podnikateľské schopnosti. Použila som všetko, čo som vedela, vybrala si zo všetkého to najlepšie a...stala som sa herečkou.

Moje prvé skúsenosti a role boli viac než náročné, stretla som sa s pochybnosťami aj odmietnutím. Nehovorím tu o ceste posypanej lupeňmi ruží, ale nevzdala som sa, a neviem sa dočkať, kedy sa s tebou podelím o svoje projekty. Dnes viem, že dlhé roky rezistencie a odmietania toho, kto som, sa niekde museli odzrkadliť, a tak aj keď sa dialo čokoľvek, stála som si za svojim. Herectvo ako umenie má v mojom pracovnom živote momentálne prvé miesto. To je to moje miesto. Veľmi rada sa však realizujem aj v ďalších odvetviach, ktoré pre mňa zahŕňa - reklama, moderovanie, sociálne siete, a od dnes aj písanie.

Verím, že môj príbeh ťa posmelí vykročiť vpred k tvojmu pravému a kompletnému ja. Na tejto ceste ty povieš, kde chceš byť, a kam až chceš zájsť. Ja viem, kam idem a ďakujem ti, že si tu so mnou a môžem to s tebou zdieľať.

Tá cesta nebola jednoduchá, ale už dnes viem, že za to stála. Dovoľ mi ukázať ti to. Ak chceš so mnou zažívať život a sledovať moju kariéru, najčastejšie sa uvidíme na mojom instagrame.